Pravidlá slovenského názvoslovia vtákov. Odporúčané slovenské názvy vtákov sveta.

 
Úvodná stránka
Pravidlá názvoslovia
=> Dr. Matoušek - Poznámky k práci
=> Stanovisko k textu Dr. Matouška
=> Otázka druhového mena obyčajný (Matoušek)
=> Veľký a malý (Matoušek)
=> Ďalšie poznámky (Matoušek)
Názvoslovie vtákov
Posledná verzia a zmeny
Avifauna Slovenska
Synonymá
Užitočné linky
Na záver
 

Stanovisko k textu Dr. Matouška

 

Stanovisko k textu RNDr. B. Matouška, CSc. „Poznámky k práci
Topercer J., Kovalík P., Murín B., Pačenovský S., Mandžák P., 2007: Návrh pravidiel slovenského názvoslovia vtákov“ z 9. mája 2008

Hneď na začiatku veľmi pekne ďakujeme RNDr. B. Matouškovi, CSc. za jeho poznámky k našej práci a zvlášť za ich kritickosť, ktorá býva najlepším liekom nielen na detské, ale najmä na „dospelácke“ choroby odborných textov. Vynasnažíme sa však nereagovať príliš „dospelácky“ (t. j. revnivo, ješitne, poúčajúco, šablónovito ...) a nepodliezť ani nastavenú latku kritiky.
            K hodnoteniu dr. Matouška, že situácia v slovenskom názvosloví vtákov a živočíchov vôbec je už pomerne dlhú dobu alarmujúca, sa môžeme smelo pridať. Skoro rovnako smelo môžeme pridať aj upresnenie, čo to je tá „pomerne dlhá doba“. Jej akútna fáza trvá od roku 1990, kedy sa na Slovensku popri staršej (Ferianc 1958, 1977, 1979) začala používať aj novšia verzia slovenského názvoslovia vtákov (Matoušek 1990a, b) a súbežne sa začal rozdvojovať jazyk i obec ornitológov a vôbec záujemcov o vtáky. Na jednej strane totiž veľká časť záujemcov neprijala (niektoré) zmeny v novšej verzii a ani niektoré zásady (Hensel et al. 1987), na druhej strane nemenšia časť nie je ochotná vrátiť sa k staršej verzii en bloc. Práve túto rozdvojenú prax, protirečiacu o. i. princípu univerzálnosti názvoslovia, považujeme za zásadný problém v slovenskom názvosloví vtákov i celkovo živočíchov a práve náš návrh pravidiel môže byť jedným z nástrojov na riešenie tohto i iných problémov. Pokúsime sa to vyargumentovať konkrétnejšie, odpovedajúc na kritické poznámky dr. Matouška.
            1. Z faktu, že náš návrh má v názve názvoslovie vtákov a nie živočíchov, si dr. Matoušek domýšľa, že zamýšľame nahradiť jednotný pohľad na slovenské názvoslovie živočíchov viacerými samostatnými návrhmi pravidiel (pre ostatné skupiny živočíchov). Avšak takýto záver z uvedeného faktu nijako nevyplýva a je pritiahnutý za vlasy prinajmenej z troch dôvodov:
-          náš návrh je napriek (formálnemu) zúženiu predmetu záujmu na vtáky vo väčšine ustanovení obsahovo zhodný resp. konzistentný s doterajšími zásadami pre živočíchy (zvlášť ak pri čítaní vnímame viac obsah ako formu)
-          náš návrh je koncipovaný dostatočne všeobecne na to, aby mohol po malých úpravách (prevažne typu „zameň výraz ‚vtáky‘ za ‚živočíchy‘“) doterajšie zásady nahradiť, pravda, v prípade prijateľnosti pre širšiu zoologickú obec
-          náš návrh hlavne nikde v texte neobsahuje žiadne vyjadrenie takých úmyslov/intencií, aké tam tuší dr. Matoušek.
            Ak sme nejaké nevyslovené úmysly v tomto smere mali, tak určite nie drobiť jednotný prístup k tvorbe slovenského názvoslovia živočíchov (ku ktorému sa hlásime). Skôr len dôslednejšie uplatniť postup „od časti k celku“ či „zdola nahor“, t. j. použiť vtáky (aj) ako názvoslovnú modelovú skupinu. Majú na to veľmi dobré predpoklady ‑ všeobecná známosť, príťažlivosť a osobitne bohatá história názvoslovných úsilí, na ktorej vystupujú zvlášť vypuklo problémy typické pre celé slovenské názvoslovie živočíchov. Preto sa zdá odôvodnené predpokladať, že ak sa prijateľne vyriešia pre vtáky, pre „zvyšok“ živočíchov už môžu byť riešenia jednoduchšie resp. v princípe hotové.
            Nevieme odhadnúť, aké vyhliadky má tento postup v porovnaní s postupom Hensela et al. (1987) a Matouška (1990a, b). Myslíme si však, že je to postup legitímny, vecne i metodicky prijateľný a doterajšie odozvy z vyše 300-člennej elektronickej konferencie vtaky@list.changenet.sk (počas 6 rokov), od niektorých kolegov zoológov i botanikov ukazujú, že môže byť životaschopný. A keď už hovoríme o jednotnom prístupe: po skúsenostiach zo spolupráce na pravidlách slovenského botanického názvoslovia si dovolíme tvrdiť, že úplná väčšina našich pravidiel je použiteľná i pre slovenské mená rastlín a núka tak možnosť ešte širšej syntézy ‑ univerzálnych pravidiel slovenského názvoslovia všetkých organizmov.
            Aj keď podstatnú časť tejto kritickej poznámky neprijímame, pripúšťame chybu (hlavne prvý autor), že sme náš implicitný úmysel využiť vtáky (aj) ako názvoslovnú modelovú skupinu pre ostatné živočíchy nedali explicitne do textu nášho návrhu. V čase jeho prípravy nám to však pripadalo dosť predčasné a trochu aj nad rámec požiadavky maximálnej stručnosti textu.
            2. Pri námietke proti pravidlu 3 (východiskový bod slovenského názvoslovia vtákov) dr. Matouškovi zjavne unikli kontexty (inak nie práve zjavné), predovšetkým väzba na odporúčanie 3, čo je voľnejšia a upravená verzia medzinárodne platného princípu priority. V tomto kontexte by možno zbadal, že stanovenie východiskového bodu názvoslovia
-          nevychádza z našej neznalosti vývoja slovenského názvoslovia, ale zo znalosti Medzinárodného kódu zoologickej nomenklatúry (Ride et al. 1999, čl. 3, 11a, 86) a z našej koncepcie zvyšovať kompatibilitu národných názvoslovných pravidiel s medzinárodnými
-          neznamená ignorovanie, negovanie ani anulovanie predchádzajúceho vývoja názvoslovia, ale len toľko, že pre účely posudzovania, ktorý z dvoch či viacerých názvov nárokujúcich si platnosť pre daný druh je prvý, starší alebo najdlhšie používaný (odporúčanie 3, 3. veta), sa neodporúča vracať pred daný časový bod, a to najmä s ohľadom na potrebnú presnosť, jasnosť a jednoznačnosť posudzovania.
            Intenzitu vývoja názvoslovia v období 1. Československej republiky a vplyv nových učebníc nespochybňujeme, len si dovoľujeme poznamenať, že
-          učebnice boli koncipované v duchu jednotného tzv. československého jazyka a táto ideológia poznačila celý proces výuky na školách (zabezpečovaný v značnej miere českými učiteľmi) i formovanie odborného, administratívneho a iných štýlov slovenčiny
-          úsilie prof. Ferianca, založené na bohatom materiáli autentických slovenských ľudových názvov, dopady československej jazykovej ideológie zmiernilo a (aj) tento moment v jeho diele pokladáme za aktuálny aj po roku 1990 a aj pre pravidlá slovenského názvoslovia.
            Okolo tohto pravidla vidíme dosť veľa priestoru na diskusiu a očakávame ju hlavne od iných ako „vtáčích“ názvoslovcov.
            3. Podľa našich poznatkov počet druhov vtákov, ktorých sa týka odporúčanie 4, nie je zďaleka taký veľký, ako naznačuje dr. Matoušek (zrejme opäť v nedorozumení). Nám vychádza, že naopak škody spôsobené nejednoznačnosťou a nestabilitou názvov ‑ lebo odporúčanie 4 má v prvom rade eliminovať jeden ich zdroj ‑ a súvisiacim mätením jazyka i jeho užívateľov dosiahli na Slovensku neúnosné rozmery a značne prevažujú nad možnými ziskami/úsporami z takejto „recyklácie“ už použitých mien. (Ktorú, mimochodom, korektnejšie rieši naše odporúčanie 3). A ešte nám vychádza, že práve podcenenie kľúčového princípu stability názvoslovia v práci Matouška (1990a, b) významne znížilo jeho prijateľnosť medzi užívateľmi a vynútilo si o. i. náš návrh pravidiel.
            4. S názorom dr. Matouška, že pravidlo 5 (princíp univerzálnosti a prijateľnosti názvov) je snáď najpozoruhodnejšie v celom našom návrhu, výrazne súhlasíme, i keď z výrazne iných dôvodov, ako sú tie jeho. Najmä skrze toto pravidlo dávame oveľa silnejší dôraz na to, aby
-          celý názvoslovný proces prebiehal čo najotvorenejšie a pod verejnou kontrolou, t. j. aby bol prístupný nielen vybranej časti odbornej verejnosti (napr. 160 členom Slovenskej zoologickej spoločnosti), ale čo najväčšiemu okruhu všetkých užívateľov názvoslovia (záujemcov, „stakeholders“, „telezritelej“ ...) a s čo najmenšími obmedzeniami prístupu
-          väčšiu váhu dostal prístup „zdola“ a vyvážil tak kabinetný až jemne elitársky prístup „zhora“, nepríjemne častý v práci slovenských názvoslovných komisií (zoologickú nevynímajúc)
-          existoval aj v národnom názvosloví účinný prostriedok na presadzovanie princípu univerzálnosti názvoslovia (jedného zo štyroch najdôležitejších medzinárodných princípov) a zvýšila sa tak kompatibilita národného názvoslovia s medzinárodným aj v tomto smere.
            Pri tejto koncepčnej zmene vychádzame z dvoch základných predpokladov:
A.     Národné názvoslovie nie je (len) pre odborníkov, ale predovšetkým pre neodborníkov [potiaľto sa s dr. Matouškom i „telezriteľami“ plne zhodneme]. Preto predovšetkým neodborníci majú mať
-          právo/možnosť vyjadriť sa k tomu, ako sa majú v národnom jazyku nazývať objekty ich záujmu (živočíchy, rastliny, zemepisné lokality a pod.)
-          právo/možnosť chrániť sa pred nanucovaním takých pravidiel a názvov, ktoré pre nich z nejakého dobrého dôvodu nie sú prijateľné [tu to už ‑ napriek zhode s logikou veci ‑ na zhodu s dr. Matouškom celkom nevyzerá].
B.     Čím viac užívateľov názvoslovia bude mať možnosť vyjadriť sa k jeho návrhu, tým menšia bude pravdepodobnosť, že ho nejaký užívateľ dodatočne odmietne, a teda tým väčšia pravdepodobnosť, že navrhnuté pravidlá i názvy budú stabilné a prijateľné nielen pre súčasnú generáciu užívateľov, ale aj medzigeneračne (na medzigeneračnú prijateľnosť a stabilitu slovenskí názvoslovci dosiaľ veľa zreteľa nepobrali).
            Doterajšie skúsenosti nás doviedli k presvedčeniu, že takto položené dôrazy a predpoklady môžu zaistiť nielen univerzálnosť a širokú prijateľnosť sústavy pravidiel a národných názvov živočíchov, ale ju aj uchrániť pred nežiadúcimi/nie nevyhnutnými zmenami a konečne vari aj zmieriť rozdielne (nezriedka protichodné) prístupy niektorých skorších vz. neskorších navrhovateľov názvov a pravidiel.
            Namiesto týchto tém (podľa nás prioritných) sa dr. Matoušek púšťa zväčša do druhoradých formulačných a technických detailov nášho návrhu, nezriedka vedený nedorozumením alebo ťahajúci závery za vlasy. Tak v otázke formulácie „... prijateľný pre všetkých, alebo aspoň pre väčšinu adresátov ...“ si k napadnutému výrazu „pre všetkých“ dovolíme upozorniť, že
-          v „zlatom fonde“ slovenského názvoslovia vtákov máme desiatky a desiatky názvov (jariabok hôrny, volavka purpurová, hrdzavka potápavá, sokol lastovičiar, šišila bocianovitá, pomorník príživný, holub plúžik, plamienka driemavá, krakľa belasá, žlna sivá, kúdeľníčka lužná ...), ktoré sa vžili už za Ferianca (1941, 1958), bez úhony prežili Matouška (1990a, b) a ktoré sa široko-ďaleko nik svojprávny nechystá meniť ‑ čiže evidentne sú a (dúfajme) aj zostanú prijateľné pre všetkých adresátov
-          medzi rôznosťou názorov na niečoprijateľnosťou niečoho je nezanedbateľný rozdiel, ktorý by vedecký pracovník (na rozdiel od „telezriteľa“) asi nemal spúšťať zo zreteľa
-          dôraz v texte (riedená sadzba) sme položili nie na všetkých, ale práve na väčšinu adresátov.
            V súvislosti s tým si asi treba ujasniť niektoré pojmy (a to vzájomne). Pojem „adresát“ chápeme v širšom sociologickom rámci, zahŕňajúcom každého príslušníka cieľovej skupiny, ktorej je určené slovenské názvoslovie vtákov/živočíchov. Teda skupiny všetkých slovensky hovoriacich ľudí, ktorí toto názvoslovie v bežnom živote používajú alebo oň majú záujem. Ešte inak, ide o spoločenstvo všetkých slovensky hovoriacich záujemcov o vtáky/živočíchy a ich názvy (názvoslovných „stakeholderov“). Do takto vymedzenej cieľovej skupiny celkom samozrejme patria nielen čitatelia vedecko-popularizačnej literatúry, poslucháči rádií a „telezriteli“, ale aj žurnalisti a iní pracovníci médií, občianski aktivisti, ochrancovia prírody, učitelia základných škôl, poľovníci, rybári, lesníci, poľnohospodári, chovatelia, turisti a ostatní nešpecialisti v problematike, ba dokonca aj profesionálni ornitológovia/zoológovia. U nich si istý druh záujmu o vtáky/živočíchy (hlavný znak príslušnosti k skupine) tiež dovoľujeme predpokladať a oni by sa z tejto skupiny nemali vydeľovať už aj preto, že niektorí sa do nej sami (a veľmi výrazne a radi) zaraďujú rôznymi názvoslovnými činmi. Uznávame však výčitku dr. Matouška, že v pravidle 5, presnejšie v jeho druhej vete a vo vysvetlení k nemu, sme pojem „adresát“ nepoužili správne. Na tom mieste by bol namieste skôr výraz „zúčastnený adresát“, teda adresát, ktorý sa aktívne (neanonymne a písomne) zapojil do verejného pripomienkovania návrhov. Za túto chybu sa ospravedlňujeme a pri najbližšej príležitosti ju napravíme.
            Naša predstava o uplatňovaní pravidla 5 verejným pripomienkovaním ‑ špeciálne v ére mobilného internetu, elektronických diskusných fór a pod. ‑ sa viacerými črtami odlišuje od dr. Matouškom sugerovanej (a ohŕdanej) predstavy „referenda“ z papierovej éry (i keď nijako zvlášť necítime potrebu ich odlíšiť):
-          verejné pripomienkovanie má otvorený priestor možností (pripomienkujúci môžu dávať aj nové návrhy názvov, pravidiel a iných riešení), kým referendum ho má uzavretý otázkou a odpoveďou spravidla typu áno/nie
-          verejné pripomienkovanie obvykle prebieha v dvoch režimoch:
-          ten úplne väčšinový vystačí s logikou „čo nie je (výslovne) odmietnuté, je prijateľné“, t. j. za prijateľné sa považujú všetky názvy a pravidlá, ku ktorým nepríde žiadne nesúhlasné/pochybujúce/variantné stanovisko
-          tie názvy alebo pravidlá, ku ktorým sa nesúhlasne/pochybujúco/variantne vyjadrí aspoň 1 zúčastnený adresát, sa podľa povahy problému riešia buď diskusiou o ňom až do prijateľného vyriešenia (prijatého aj pripomienkujúcim adresátom), alebo elektronickým hlasovaním, napr. typu áno/nie/zdržal sa (spoľahlivo funguje už na mnohých webstránkach a na viacerých internetových fórach)
-          v prvom režime potreba sčítavať hlasy odpadá, v druhom môže hlasy zaznamenávať, sčítavať a archivovať stroj a/alebo administrátor diskusie
-          kontrola celého procesu je verejná (pozrite úvod k tomuto bodu) a viacstupňová (adresáti navzájom ‑ administrátori – SOS/BL Slovensko ‑ SZS a jej názvoslovná komisia)
-          zárukou jej účinnosti a nestrannosti je i otvorenosť procesu, transparentnosť pravidiel a vyvažujúce sa záujmy zúčastnených adresátov, ktorí s pomocou SOS/BL, prípadne SZS a jej názvoslovnej komisie môžu proces kontrolovať a korigovať veľmi efektívne ‑ podľa doterajších výsledkov značne efektívnejšie, ako to dosiaľ činila sama Názvoslovná komisia SZS, t. č. celkovo dosť nečinná (napriek konštatovanej alarmujúcej situácii).
            K ďalším poznámkam dr. Matouška podotýkame, že nechceme nahrádzať „... serióznu prácu ... referendom ...“, chceme skĺbiť serióznu prácu (jazyko)vedcov so serióznym záujmom a spätnou väzbou čo najširšieho okruhu ne-vedcov, čo sa podľa nás vôbec nevylučuje, naopak, predpokladá (najmä v spoločnosti, ktorá si hovorí otvorená a demokratická). Chceme tiež rozšíriť varietu názvoslovných informácií, nápadov, podnetov, nových/lepších riešení, ktoré z úzkych, uzavretých a unavených kruhov názvoslovných komisií nezvyknú práve tryskať (v ostatných rokoch, žiaľ, ani nekvapkajú). Dovolíme si ešte pripomenúť, že
-          pokiaľ vedec nechce či nevie obhájiť svoj inak ctihodný vedecký návrh názvov či pravidiel pred ne-vedcami/laikmi, asi je niekde chyba – a asi nie na strane ne-vedcov
-          demokratický proces by nemal obchádzať ani sféru slovenského odborného názvoslovia.
            5. Poznámka dr. Matouška k pravidlu 6 (princíp stability názvov) príznačne ignoruje fakt, že princíp stability názvov tvorí od počiatkov systematickej práce s názvoslovím dôležitý pilier každej sústavy názvov živočíchov, medzinárodných či národných (cf. Ride et al. 1999; Devillers et al. 1993, Gill & Wright 2006). Ale radi súhlasíme, že „vyárendovať“ (a dodávame ‑ ani vetovať) si v názvosloví nemôže nikto nič ‑ ani my, ani SOS/BL, ani dr. Matoušek a žiaľ (alebo našťastie?) ani Názvoslovná komisia SZS. A propos, príznačne znie aj samotný výraz „vyárendovať“, ktorý by v tejto súvislosti určite nenapadol nikomu z nás.
            Na záver ešte raz ďakujeme dr. Matouškovi za jeho poznámky, vyjadrujeme poľutovanie nad tým, že náš návrh je preňho neprijateľný, ale vítame ochotu o téme ďalej diskutovať a veríme v jej ďalší čo najširšie prijateľný vývoj.
 
Blatnica, Spišský Hrhov, Ružomberok, Košice, Hamburg, 19. jún 2008
Ján Topercer, Peter Kovalik, Bohumil Murin, Samuel Pačenovský, Peter Mandzak
 



Today, there have been 1 visitors (25 hits) on this page!
=> Do you also want a homepage for free? Then click here! <=